Matúš Zajac – sociální dokument na Slovensku není jen o Romech

13.7.2016 od Romana Marie Jokelová

Matúš Zajac – sociální dokument na Slovensku není jen o Romech

Každý fotograf má podle mě silné a slabé dny. V těch silných má radost ze své práce a z fotografií, které právě vyvolal. V těch slabších si říká, že nic neumí, a že to stojí za starou belu a přemýšlí nad svou existencí fotografa. A právě v těchto chvílích je dobré si sednout k internetu či knize a projít si tvorbu jednoho či vice svých vzorů. 

Proč?

Pochyby jsou tím, co nás v naší tvorbě posouvá stále dál a co nás nutí být pokorným, ruku v ruce s tím ale jde i inspirace a chuť to prostě jen tak nevzdat. Jedním z těch, jež inspirují právě mě, je slovenský dokumentární fotograf Matúš Zajac. Pokaždé, když vlezu na jeho portfolio, napadne mě snad jedno jediné: “A do háje!”… Jeho tvorba je tak zatraceně dobrá. Emotivní, vzrušující, tichá a bouřlivá zároveň. Pokaždé, když vidím nějakou jeho fotografii, kterou jsem do té doby neviděla, ustrnu. Nemám slov a lačním po další fotce. Při každém pohledu rozkrývám nové prvky dané fotky a nepotřebuji jakákoliv slova. Nepotřebuji doprovodné příběhy, protože v těch jeho fotografiích je úplně všechno. Celý svět v jednom snímku. Celičký život zachycený do jediného momentu…

A tak jsem došla k tomu, že právě Matúš bude jedním z fotografů, kterého vám představím na Afopu… A došla jsem k tomu tak, že jsem chtěla poukázat na to, že není potřeba o velikých osobnostech příliš mluvit, že není vůbec potřeba příliš mluvit ani o jejich tvorbě, protože ona mluví sama za sebe. Ale kdyby přeci jen mezi vámi byl jeden ten, jenž by jeho tvorbu neznal, pak právě jemu chci otevřít dveře do světa Matúše Zajace, do světa sociálního dokumentu na Slovensku, který není jen o Romech.

Btw: není nic krásnějšího, než narazit na člověka, který je držitelem mnoha prestižních ocenění, uznávaný ve svém oboru a přesto stále pokorný. Podle mě je pokora a osobnost fotografa navždy spojena s fotografiemi, které vyfotil, a dost možná je právě tohle na Matúšových fotografiích tak jedinečné.


*POZNÁMKA K FOTOGRAFIÍM: Výber z rozpracovaného príbehu o Petre, ktorá trpí ťažkou chorobou – cista na mozgu a ešte zložitejšou životnou cestou. Napriek tomu sa Petra rozhodla pomáhať formou canisterapie ľuďom s mentálnym postihnutím či ľuďom trpiacich ťažkými chorobami.


Ahoj Matúši, tvá dokumentární tvorba má mít informativní hodnotu, to je jeden z prvků, který by neměl v dokumentu chybět, zároveň v něm však dominuje výtvarná rovina, která z tvých fotografií dělá umělecká díla. Pro mě jsi jedním z těch fotografů, které vnímám i jako umělce. Jak se však vyvíjela tato tvá výtvarná stránka ve fotce? (Předpokládám, že to nebyla náhoda a že to nebylo ani nic mezi kalkulem, přesto tam musela nějaká vývojová linie být)

Ahoj Romana, v prvom rade sa ti musím asi za všetkých poďakovať za to, čo robíš pre fotografiu, je to úžasné a veľmi si to vážim.

Výtvarné cítenie  je dané  tým, že fotografiu beriem  komplexne ako umenie a tak sa k nej aj snažím pristupovať. Veľká časť všetkých aspektov môjho života sa premostila do môjho vnímania, cítenia a myslenia. Vyrastal som v domácnosti, v ktorej malo umenie svoje stále miesto a naďalej aj má. Nie je až také dôležité, či šlo o výtvarne umenie, film, hudbu, alebo text, všetko v celku dávalo obrovský zmysel. Moja mama, spisovateľka a scenáristka Alta Vášová spolupracovala s najlepšími režisérmi a kameramanmi. U nás doma sa stretávali výtvarníci, muzikanti, filmári aj spisovateľia. Od detstva som bol vedený k výtvarnému umeniu a filmu. Neskôr ma priťahoval dokumentárny film a túžil som stať sa kameramanom, no jedného dňa sa to zlomilo a ten osudový okamih zapríčinilo stretnutie s Tiborom Huszárom a následné intenzívne stretnutia s ním ako s osobnosťou a najmä s jeho fotografiami. Ako jeho asistent som v noci vídal ako prvý jeho obrázky z negatívov. Samozrejme neskôr pri štúdiách som pochopil, že fotograf musí mať aj vedomosti z výtvarného umenia. Mňa uchvátila, a to doslovne, tvorba Egona Schieleho. Schieleho výnimočná schopnost preniknúť do vnútorného rozpoloženia človeka a jeho  expresívna až divoká vizuálnosť ma úplne dostala.  V mojom ponímaní fotografie hrá prím „svetlo“, prenikajúce do mentálnej schránky fotografovaných. Nesnažim sa hľadať cestu k výtvarnosti vizuálnymi trikmi, podľa mňa  je to zbytočné, jednoducho to musíš mať v sebe už zakorenené, možno zdedené od svojich predkov a z vlastnej vnímavosti.

1

Modrý dom sa stal útočiskom rôznych kriminálnych živlov. Petru každý deň ochraňovali jej psi a otec jej dieťaťa. 2015

Nemyslíš si, že může být ona výtvarná složka pro diváka tak trochu zjednodušujícím percepčním prvkem a nebo NAOPAK?  

Nie. Dnes sa to vykladá tak, že náročnosť vo výtvarnom poňatí dokumentu je na ťarchu chápania. Dnes sa práve naopak fotografia veľmi zjednodušuje až degraduje a ľudia si nedávajú ani čas na analýzu daného snímku. Všetko je také rýchle a nakopené v kvantách a jednofarebnosti, až mám z toho strach.

2

V priestore 13metrov štvorcových a vypnutej elektrike a plynu či vode bol život počas zimy krutý. 2015

Vnímání fotografie se během cca 30 let výrazně posunulo. Kdysi jsme produkovali méně fotografií a nad jednou fotkou jsme strávili alespoň 3 sekundy. Dnes však sociálním sítím vévodí prvoplánové fotografie, tzv. „líbivky“, které zaujmou oko diváka během 1 sekundy, díky čemuž může jít dál a bez většího zamýšlení tak projít stovky fotek denně, jak na tebe, jakožto na člověka, jež velmi pracuje s psychologií fotografie, působí?

Och. S týmto sa brodím a veľmi ma to trápi. Táto cesta fotografie ničí všetko krásne, s čím bojovali ikony fotografie, ktoré už dnes vnímáme v historickom kontexte. Mojim študentom sa snažím ukázať práve ich diela, aby pochopili fotografiu ako umenie. Dnes vzniká za sekundu milión fotografií, fotografi sú, žiaľ, tlačení aj do nepoctivej manipulácie s obrazom a niektorým ide naozaj len o prvoplánový efekt na hrane gýču. Oni žijú svet teraz, nezaujíma ich, či ich dielo bude mať význam v budúcnosti, kým fotografujú, sú proste spokojní a nemajú záujem smerovať svoje diela do hĺbky a podstaty umenia. Je to veľký problém, sprevádzaný stratou súdnosti. Galérie, v ktorých visia tie najlepšie diela, zívajú prázdnotou a ta prázdnota je ako smútočný pochod na pohrebe fotografie. Netuším, ako ďalej v tejto egocentrickej dobe. Je tu pritom toľko osobností ubitých v nezáujme. Naozaj treba vyberať, tvrdo selektovať a usilovať sa o poznanie histórie ako celku.

Jakožto dokumentarista, zachycující mentální rovinu fotografovaných subjektů, často vstupuješ do intimního světa fotografovaných, jaký mezi vámi vzniká vztah a jak se pracuje s tak křehkou záležitostí, jako je lidská duše, aby neutrpěla skrze fotku jakékoliv rány a nedošla pocitu vyprázdněnosti?

Intimita je krásna. Vytváranie vzťahových väzieb ma fascinuje a fascinovalo už asi od škôlky. Milujem ľudí a dialóg s nimi, asi som mal študovať psychológiu, stať sa tou bútľavou vŕbou je ohromujúce z každého aspektu. Vyberám si tému práve cez osobnosti, z ktorých cítim, že to bude obohacujúce pre obe strany. Dôležitá pre tento spôsob práce je dôvera a naozaj sa netreba hneď vytešovať z prvých fotografii. Je to dlhá cesta, únavná a tŕnista a som naozaj rád, keď výsledok osloví pár ľudí. Nesnažím sa pracovať pre masy, nesnažím sa moralizovať, robím len to, čo milujem. Skúmam, hľadám a komunikujem. Niekedy mám pocit, že tie osudy  naozaj ťažkých prípadov musím zo seba zmyť a dať si malinkú pauzu na premýšlanie. Je to úžasná práca.

Únava, stres a večný boj s veternými mlynmi a chorobou Petru nesmierne vyčerpával. 2015

Únava, stres a večný boj s veternými mlynmi a chorobou Petru nesmierne vyčerpával. 2015

Co si myslíš o tzv. paparazzi?

Je to fenomén dnešnej doby. Všetko sa tak mení. V začiatkoch fotožurnalistiky dostávali autori nádherný priestor v magazínoch, ktoré čitali statisíce ľudí. Dnes sa významní autori vytrácaju z periodík a hľadajú úplne iné cestičky, aby ukázali svoje dlhodobé projekty. Bulvár a chtíč populácie, dožadujúci sa momentiek zo života umelo vytvorenych celebritiek napomáha týmto médiam čoraz viac a stále stupídnejšou formou zobrazovania. Papparazzi sú ako najatí zabijaci v kriminálkách, trpezlivo číhajúci na svoj úlovok. Tento svet je našťastie mimo mňa.

Obvykle pracuješ na dlouhodobých dokumentech, jak tenhle fakt zasahuje do tvých fotografií a kam je posouvá?

Musíš neustále premýšlať. Inak to nefunguje, myšlienka je základom. Pracujem formou puzzle, skladačky, ktorá jednoducho núti prenikať do koncepcie. Veľmi často sa stáva, že prídeš a s nadšením fotografuješ. Po pár dňoch si pozrieš fotografie a jednoducho tam nenájdeš tú ďalšiu puzzlovú fotografiu. Je náročne držať si objektivitu vizuálu, keď dlho pracuješ na jednej téme.

V Modrom dome prišli o celý majetok 2015

V Modrom dome prišli o celý majetok 2015

Někdo řekl, že všechno už bylo řečeno, napsáno i vyfoceno, a tak je potřeba najít pro všechny již odvyprávěné příběhy nové úhly pohledu a začít je vyprávět jinak. Jak se hledají nové úhly pohledu a jinakosti? 

Treba si odpovedať na otázku, čo znamená inak? V deväťdesiatych rokoch minulého storočia vznikol na školách fenomén subjektívneho pohľadu, aby sa autori odlíšili od fotografov rozhodného okamihu. A teraz? Je  toho uz toľko, až ma to irituje, ale stále sa to berie ako niečo nové a iné. Odbúrala sa tým tá tažká cesta, stačí fotografovať fragmenty a upravovať ich do koloritu, ktory je dnes tou inakosťou. Preto vzniká oponentura v tvorbe expresívnych autorov, vychadzajúcich z japonskej či severskej školy fotografie. Umelosť subjektívnych tvorcov nabúravaju ťažkymi psychologickýmimi formami prenikajúcimi do extrémnych vizuálov vytváraných desivým obsahom.

Pred vysťahovaním 2015

Pred vysťahovaním 2015

Podle čeho dáváš dohromady své soubory/série a jak vůbec probíhá takový výběr?

Čím dlhšie sa pohybujem medzi ľuďmi, ktorých fotografujem a vnikám do podstaty ich životných osudov, tým väčšmi smeruje môj výber do konečnej podoby. Mám rád, keď má autor fotografií svoj názor a uplatňuje ho aj vo svojej eseji. To je veľmi dôležité. Mám pár priateľov, ktorým ukazujem konkrétne snímky a pomáhajú mi s výberom, alebo mi aspoň pomáha ich pohľad. Výber je ďalšia dlhá cesta a niekedy aj náročnejšia ako samotne prenikanie do témy.

Lúčenie so susedmi pred zbúraním Modrého domu a následného ocitnutia na ulici. 2015

Lúčenie so susedmi pred zbúraním Modrého domu a následného ocitnutia na ulici. 2015

Proč si myslíš, že se lidi tolik zaměřují na lidské utrpení a obecně problematickou tématiku? Nemůže snad pozitivní námět zapůsobit na lidskou duši stejně jímavě?

Ja si myslím, že v ťažkych socialnopsychologických témach ukazuješ na tých ľuďoch aj to krásne. Vezmi si diela Larryho Towella či Jindřicha Štreita. O to sa snažím aj ja.  Iné je to v spravodajstve z vojnových oblastí, tam funguje aj forma vizuálneho šoku a ataku, ale to je už iný príbeh.

 

7

Canisterapia 2016

8

Canisterapia 2016

9

o týždňoch neistoty a prebývania bez domova si Petra našla nový domov na vidieku 2016

10

Pre Petru sa vidiek stal rajom 2016

 

   

Přidat reakci